Téma Veľkej Moravy bola a zrejme aj ostane trochu kontroverznou. Naše predstavy o nej sú často zidealizované až fantazijné. Bezpochyby, Veľká Morava nazývaná aj Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša, latinsky Magna Moravia, bol západoslovanský štátny útvar existujúci medzi rokmi 833 a začiatkom 10. stor. Jeho centrálne územie zodpovedalo približne dnešnej Morave, Slovensku, severnému a strednému Maďarsku. Bol to prvý väčší slovanský štát vôbec. Aký bol vlastne život na Veľkej Morave, ako žili naši predkovia a akí boli? Na otázky odpovedal PhDr. Vladimír Turčan, člen Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV, kurátor Archeologického múzea v Bratislave.
Ak porovnáme „národnú“ povahu našich predkov Veľkomoravských Slovanov s povahou súčasného slovenského národa, v čom je najväčší rozdiel?
Rozdielov bude viac, ale najväčší je, že my máme jasnú identitu slovenského národa. Vtedajší roľník, či už na území dnešného Slovinska alebo pri Zvolene, toto vôbec neriešil. Naši predkovia si vôbec neuvedomovali, že raz budú tvoriť samostatný národ. Vtedajšou identitou bola skôr identita regionálna – k osade alebo blízkemu regiónu. V stredoveku nebol problém zmeniť jazyk, dokonca ešte aj pri vzniku prvej republiky mnohí Bratislavčania nevedeli, ku ktorému etniku sa pridať.
Ale napriek tejto národnej neuvedomelosti vybudovali Veľkú Moravu, resp. Veľkomoravskú ríšu…
Bolo to kniežatstvo. Nikto, kto žil na Veľkej Morave nevedel, že sa to volá Veľká Morava. Je to novodobý termín. Cieľom nebolo vytvoriť nejaký národný útvar, bol to politický útvar, etnicita nebola kritériom.
Nie sme v súčasnosti ako národ v porovnaní s našimi predkami pomerne málo iniciatívni, málo odvážni až zakríknutí?
Áno, naši predkovia boli odvážnejší, čo bolo dané celkovou situáciou, lebo bolo čo dobíjať a navyše Svätopluk bol agresívny panovník, ktorý útočil do Čiech, na juh a pravdepodobne aj na sever. No my dnes žijeme v inej situácii.
Podľa Vás, v súčasnej situácii (keď sa už v Európe nebojuje) sú ostatné národy v porovnaní s nami sebavedomejšie, odvážnejšie, sú schopné byť sebakritickejšie, majú väčšiu mieru sebarealizácie? Dokonca sa teraz u nás diskutuje, ako zavádzať na školách kritické myslenie… Ako vzniká mentalita národa?
Netrúfam si na to odpovedať, ale samozrejme, kritické myslenie – to je vytvoriť pri výučbe žiakov priestor na kladenie otázok s právom pochybovať – je podľa mňa základom sebavedomej identity. Ak budeme našim deťom odovzdávať úvahy o tom, ako nám všetci škodili, ako je svet spiknutý proti nám a ešte sa v tom budeme aj navzájom utvrdzovať, tak z mládeže nevyrastie sebavedomá generácia. Myslím si však, že dnešná mládež podobným komplexom podlieha v stále menšej miere a to aj vďaka otvoreným hraniciam.
Prečo sme v čase Veľkej Moravy, resp. po jej zániku nedokázali udržať, resp. vytvoriť našu vlastnú štátnosť?
Bola Veľká Morava zväzok, za ktorí boli vtedajší Slovania ochotní bojovať? Sú indície, ktoré hovoria, že keď prišli starí Maďari, niektorí Slovania sa k nim začali pridávať, oni nevnímali, že hovorili inou rečou. Ľuďom možno vyhovovalo, že po rozpade Veľkej Moravy nikto od nich nepýtal dane. Rovnako Česi, bezprostredne po smrti Svätopluka dali od Veľkej Moravy ruky preč.
My dnes vnímame Slovensko ako jeden politický celok, čo tak nebolo. V rámci Slovenska môžeme hovoriť o troch celkoch: juhozápadné, severné a východné Slovensko. Napr. na juhozápadnom Slovensku sa platilo inými hrivnami ako na severnom Slovensku, kde sa platilo „krakowskými hrivnami“. Bolo severné Slovensko súčasťou Krakowska? Zvolenské hradiská zanikajú pádom Pribinovho kniežatstva, z čoho by sme mohli vyvodiť záver, že hranice Veľkej Moravy končili tam. Teda o akú štátnosť mali naši predkovia bojovať?
U Čechov to bolo zrejme inak…
Česi sa už v čase Veľkej Moravy formovali ako jej opozitum, boli tam zárodky štátnosti a národnosti.
Problém je, že nie že by sme štátnosť nemali, ale sa od nej dištancujeme a ju bagatelizujeme. Bola to štátnosť v rámci Uhorska. Slováci boli súčasťou Uhorska a významnou mierou sa podieľali na jeho budovaní. Najväčším slovenským mestom do roku 1918 bola Budapešť.
Ako teda vôbec „vznikol“ slovenský národ a jeho hranice?
Je to neuveriteľné, ale práve vďaka rozpadu Veľkej Moravy a vznikom Uhorska sa na území medzi stredným tokom Dunaja a Tatrami sformovali dnešní Slováci. Ak by Veľká Morava existovala a rozvíjala sa aj naďalej, slovenský národ ako ho poznáme dnes, by možno ani nevznikol. Ale tým, že vznikli okolité štáty, hľadali a vytvárali sa hranice, sa aj územie Slovenska stalo v rámci Uhorska etnicky ohraničené, odstrihnuté od ostatných okolitých slovanských štátov. To dalo predpoklad na pomalý, pozvoľný vznik slovenského národa.
Bujan, bájny ostrov, ktorý sa zjavoval a objavoval na rôznych miestach, je pre Slovanov akýmsi záhrobím, kde končia duše mŕtvych a tých, ktorí sa nestihli narodiť. Slovania tiež verili a údajne vídali rôzne prírodné bytosti, či svojich bohov. S akou odozvou prijal ľud vierozvestcov Cyrila a Metoda, resp. akým spôsobom prebiehalo šírenie a prijímanie novej viery?
Tam, kde sa vyznávalo mnohobožstvo, príchod a prijatie ďalšieho boha nebol prekvapením, ale samozrejmosťou. Ľudia vôbec netušili širšie súvislosti. Preto zrejme ani nedochádzalo k násilnému, krvavému presadzovaniu. Nebolo potrebné. Represie tu však boli, napr. platilo, že ten, kto nevyznáva tú správnu vieru, bude predaný so svojou rodinou a majetkom do otroctva.
Kresťanstvo sa určite dotklo elít. Otázka je, ako to bolo u bežného ľudu. Máme dôkazy, že po rozpade Veľkej Moravy na prelome 9. a 10. st. sa obyvatelia znovu vracajú k pôvodným slovanským bohom, čoho dôkazom je napr. hradisko pri Břeclavi, kde zbúrali kresťanský kostol a na jeho mieste postavili svätyňu staroslovanského náboženstva.
O čom sa ale málo hovorí. Až okolo r. 972 už za Uhorska pokrstili misionári z Pasowa okolo 5000 príslušníkov uhorskej elity, a až to bola zrejme masová kristianizácia, lebo pokrstení mali svoje rodiny, osady a tak sa kresťanstvo šírilo.
To, že sme sa stali súčasťou Uhorska zároveň predurčilo, že sme sa stali súčasťou západu?
Za čias Cyrila a Metoda sme ešte mali na výber. Bola tu výhybka, buď východná cirkev, alebo západná. Vieme ako to dopadlo. Hlaholika bola na tú dobu geniálny nápad, ale sa nepresadila. Skoro všetko, čo sme napísali, bolo po latinsky – vedecké práce, umenie, politické prehlásenia, atď.
Aký bol život bežného človeka na Veľkej Morave? Čo robil, o čo sa zaujímal?
Zaujímal sa o to aby prežil, aby prežila jeho rodina, čo nebolo jednoduché. Priemerný vek bol 30 – 40 rokov. Bolo bežné, že zomrela polovica detí, zomieralo sa na bežné choroby, často bol hladomor, epidémie, čiže cieľom bolo prežiť. Bežný človek nepoznal písmo, nevedel, že existuje Konštantinopolis. Samozrejme, inak to bolo u elity. Tá mala iný rozhľad a žila inými vecami.
Ktoré hodnoty pomáhali našim Veľkomoravským predkom lepšie zvládať život? Môžeme v nich aj my súčasníci nájsť inšpiráciu, povzbudenie?
Bolo to najmä poznanie prírody. Pred prírodou mali pokoru a úctu, neničili ju, ale naopak rešpektovali. Žili s ňou v súlade.
