Téma pôstu je aktuálna najmä pred Veľkonočnými sviatkami, no stále viac sa pôst vníma len ako forma určitého obmedzovania sa v jedení. V mnohých starovekých kultúrach sa však pôst používal aj k dosiahnutiu duševného stavu, vďaka ktorému mohol človek prijať sny, vízie alebo veštby. Podľa niektorých kresťanských mysliteľov, „pôst uschopňuje k nazeraniu do Božích tajomstiev“, je akousi cestou k osvieteniu. Aký je teda zmysel pôstu, čo sa ním dá dosiahnuť? Na otázky odpovedal Robert Harnocz, ktorý sa od mladosti zaoberá základnými otázkami ľudského bytia, ako napr. čo je zmysel života, odkiaľ sme a kam ideme. Toto hľadanie odpovedí ho priviedlo k poznaniu, o ktoré sa počas svojich prednášok, ktoré organizuje Nadácia Posolstva Grálu na Slovensku, delí so svojimi poslucháčmi.
Pri pôste zrejme nejde len o dočasné obmedzovanie sa v jedení, ale skôr o odpútanie sa od „pozemského“ ako takého. Aký je podľa Vás zmysel pôstu?
Ako každý pojem, tak aj pôst sme v dnešnej dobe zúžili len vo vzťahu k nášmu pozemskému telu. Ako taký je dôležitý a má svoje opodstatnenie, keďže náš organizmus je dnes vystavený rôznym nástrahám a látkam, ktoré sú obsiahnuté v potravinách, a nie úplne ideálne pôsobia na naše zdravie. To má samozrejme vplyv aj na celkový duševný stav jednotlivca. Aj tu platí staré známe: „V zdravom tele, zdravý duch.“ Zároveň však to, ako sa cítime nezávisí len od toho, či nám slúži naše telo bez obmedzení alebo fungujeme bez väčších bolestí. Na celkové zdravie a pocit šťastia vplýva aj naša emocionálna a mentálna úroveň. Základom zdravia je sloboda. George Vithoulkas preto definoval zdravie na telesnej úrovni ako: „slobodu od bolesti“, na emocionálnej úrovni ako „slobodu od vášní“ a na mentálnej úrovni ako „slobodu od sebectva“.
Ale ako vo všetkom, aj tu musí byť harmónia. Pôst ako obmedzovanie jedenia, by nemal taký účinok na celkový stav človeka, keby sa zároveň nevykonávala aj očista duše.
V Biblii, v knihe Skutkov je zmienka o ľuďoch, ktorí pred tým ako urobili dôležité rozhodnutie, sa postili (Skutky 13:2,3; 14:23). Tiež v Lukášovi 5:33 sú pôst a modlitba spolu spojené. Nemal by byť pôst vnímaný ako niečo samozrejmejšie, bežnejšie, ako je to v súčasnosti? Dôležité rozhodnutia robíme predsa často…
V dnešnej technicky vyspelej dobe, keď vo vrecku nosíme všetky informácie a zo všetkých strán sme zahlcovaní správami, potrebujeme pôst praktizovať pravidelne. Priblížil by som to jedným príbehom z dávno zaviatych dôb, keď jeden rabín vytkol Ježišovi, že Jeho učeníci nedodržiavajú prikázania, pretože nesvätia sabat. Ježiš mu na to odpovedal:
„Sabat môže človek prežívať každý deň, pre seba, ale inak, ako ste si to vymysleli! Človek, ktorý vo svojej tichej hodine nájde sám seba, oslobodí sa od všetkých nízkych, každodenných myšlienok, nenadbieha svojim žiadostivostiam a v modlitbe sa približuje k svojmu Bohu, dodržiava sabat. Svätí ho! Očistil sa od všetkej špiny a postil sa tým, že prijal len to, čo jeho telo potrebovalo.“ (2008, Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft Stuttgart, Z doznelých tisícročí, s. 275)
Mnohí vnímajú modlitbu ako prosbu. Čo je prosba je jasné už so samotného slova, ale čo je to modlitba, ako sa správne modliť?
Modlitba je podľa mňa túžba a snaha o priblíženie sa k Bohu s vedomím, že On je Ten, ktorý nám dáva životodarnú silu a tým aj nádej a povzbudenie, teda všestrannú pomoc. Takéto priblíženie môže samozrejme nastať aj v iných chvíľach, nielen pri sústredenej modlitbe. Môžu naň dať podnet aj náhla radosť ako i strach. Ale je pravda, že na modlitbu si dnes spomenieme, len keď nás alebo našich blízkych postihne nejaké utrpenie. A vtedy prosíme za nápravu. Keď sa nám vedie dobre, tak si na modlitbu vo forme vďaky, nespomenieme.
Je to zrejme tým, že sme sa stali veľmi autonómnymi osobnosťami. Odrezali a odpojili sme sa od celku. Ideme si cestou vlastných prianí a predstáv, pritom zabúdame, že aj my sme len tvorovia, ktorí sú súčasťou väčšieho celku a ako takí spojenie s týmto celkom bytostne potrebujeme.
Žiť v trvalom a vedomom spojení s celkom. To je krásny cieľ, ku ktorému vedie cesta cez pokoru a úctu k celému stvoreniu a k samotnému Stvoriteľovi. V samotnej modlitbe Otče náš je nám zreteľne naznačené, že aj v modlitbe, skôr ako človek predostrie svoje prosby, má vyznať svoj vzťah k Bohu, v úcte a pokore. A v nej je zároveň poukázané, čo človek naozaj potrebuje k svojmu životu, aby dosiahol šťastie a vnútorný mier.
K samotnému modleniu by mohli byť dané všeobecné usmernenia, ktoré vyjadril Ježiš slovami:
„Nemodlite sa, aby ste počuli svoj hlas, ale modlite sa, lebo si to žiada vaše vnútro. Odvážte sa modliť iba vtedy, keď je vaša duša pohnutá, či už v radosti alebo v utrpení. Modlite sa za živú silu, ktorá vami musí prúdiť, ak chcete žiť. Všetko, čo je a čo bude, prichádza z tejto sily.“ (2008, Nakladateľstvo Stiftung Gralsbotschaft Stuttgart, Z doznelých tisícročí, s. 286)
Každodenné, aspoň chvíľkové stíšenie v tichu svojej izby nás môže vnútorne posilniť, občerstviť a povzbudiť. Ako sa dá počas celého dňa, kedy sme často vystavený napr. stresu, si zachovať tento stav zvnútornenia?
Každý deň sme v spoločnosti vystavený rôznym situáciám, ktorým dokážeme čeliť len našim vnútorným nastavením. Celý vesmír sa zachvieva v rovnomernom rytme. Keď sa nám podarí naladiť naše vnútro (v čom nám určite bude nápomocná modlitba, ako aj „stíšenie sa“) na túto vlnovú dĺžku, tak budeme lepšie odolávať a zvládať nástrahy stresu. To sa samozrejme ľahko hovorí, ale ťažšie praktizuje, lebo my sami sme súčasťou týchto situácií a zároveň ich spolutvorcami. Keďže v nás tieto situácie (väčšinou sú ich účastníkmi aj iní ľudia) vyvolávajú napätia a „rozhádžu“ naše vnútorné nastavenie, tak sa nám tým nastavuje zrkadlo. Pretože to, čo dokáže zmeniť náš vnútorný stav a nastavenie, je nejaká slabosť alebo vlastnosť, ktorú daná situácia v nás „podráždila“. Nie udalosť sama o sebe, ale to, ako ju vnímame a prijímame.
