V porovnaní s minulosťou čelí súčasná rodina zrejme oveľa väčším výzvam, náročnejšou sa stáva tiež aj výchova detí. No zároveň staršia a najstaršia generácia s úsmevom dodáva: „my sme s prehľadom bežne vychovali 4-5 detí a poučky typu: dieťa nesmie sedieť v rodine na tróne sme neriešili“. O tom, či súčasný systém rodine nepraje môžeme polemizovať, no isté je, že detí sa rodí stále menej a psychológovia a špeciálny pedagógovia sú čoraz viac vyhľadávanejší. K jedným z najskúsenejších slovenských pedagógov, resp. psychológov, ktorý má čo k tejto téme povedať, nesporne patrí Prof. PhDr. Miron Zelina, DrSc. (https://www.youtube.com/watch?v=V1fJv1nu2pw) držiteľ radu Ľudovíta Štúra z r. 2002, ako vedec v oblasti pedagogiky.
Obraz alebo vzorec tradičnej rodiny: otec ako rytier – ochranca s pevnou rukou, prísnosťou a spravodlivosťou a matka ako kráľovná – nositeľka lásky, krásy, nehy, útulného domova sa postupne mení. Pre niekoho je to „nedosiahnuteľný ideál“ a pre iného zas obraz príliš „tradičný“ alebo „nemoderný“. Kde vidíte príčiny tejto zmeny?
Formálne role otca a matky ostávajú, podstatne sa však menia podmienky a prejavy týchto úloh, funkcií. Príčin zmien je veľa – súvisia viac s tým, čo sa deje mimo rodiny, než s tým, čo rodina prežíva vo vnútri. Existuje okolo 14 príčin, faktorov krízy rodiny a tým aj spochybnenie tradičných rolí otca a matky. Spomeniem len niektoré: demokratizácia rodinných vzťahov je narušená, patriarchálne usporiadanie sa stáva minulosťou, do rodín vstúpil mobil, počítač; 24% detí sa rodí mimo manželstva, absentuje skoré osamostatnenie chlapcov, rozvody, vzťahy v rodine sú menej pripútané ako v minulosti, je tu strata kontinuity generácii, atď. Vplyv vstupu počítačov do rodín, rodinných vzťahov a do výchovy je silný a dôsledky nepredvídateľné. Na jednej strane je tu „digitálna múdrosť“ – možnosti zlepšenia kvality človeka, rodiny, spoločnosti cez moderné média, no na druhej strane sú upozornenia na „digitálnu demenciu“, ktorá hrozí pri nesprávnom využívaní IKT (informačné a komunikačné technológie).
Kedy sa stal z muža skutočný OTEC a kedy sa zo ženy stala skutočná MATKA? Naozaj „stačí dobre žiť a dieťa sa pridá“?
Či sa muž stane skutočne otcom a žena matkou a kedy, závisí od ich uvedomenia si svojho poslania ako otca a matky a uvedomenia si určitého modelu tejto roly. Toto uvedomenie si, t.j. súkromný koncept mňa ako otca a matky závisí od „filozofie“ života, od toho, či v mojom myslení a správaní prevláda psychoregulácia mozgom alebo srdcom, alebo inštinktmi a pudmi, teda racionálna alebo emocionálna regulácia, alebo „živočíšna“ regulácia a ako sa vyrovnávam s konfliktami a záťažou. Otec sa stáva otcom pokiaľ prijme primerané vnímanie roly otca, pokiaľ sa dokáže ovládať, pokiaľ je citovo vyrovnaný, atď. Podobne matka.
Vari najtypickejším úkazom súčasnosti je, keď otec príde neskoro večer z práce, väčšinou veľmi unavený. Dieťa už spí – nestretne sa s ním. Ráno je času málo, vplyv na výchovu minimálny. Aký dopad to môže mať na rodinu ako takú, na vytváranie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na vytváranie charakteru chlapca alebo dievčaťa?
Nedostatok času rodičov na deti je jeden zo symptómov krízy rodiny. Snaha po kariére, presadení sa otca aj matky s pofidérnymi hodnotami moci a uznania je znakom diagnózy odľudštenia vzťahov. Deti tým trpia v prípade, že preberú tento model od rodičov. Trpia tým, že vidia model preferovaných hodnôt a strácajú zmysel pre povinnosť a prácu… Pozitívom môže byť samostatnosť a nezávislosť detí, ktorá sa ale bez hodnotových princípov etiky u nich často zmení na super-liberalistickú anarchiu.
Ďalším typickým príkladom v súčasnosti tiež je, keď z nejakého dôvodu absentuje výraznejší vplyv matky. Či už je príčinou kariérny úspech alebo nutnosť tráviť v práci viac času, aby rodina vyžila, únava, atď. – výsledok je rovnaký. Aký je dopad nedostatku prítomnosti matky pri výchove detí? Od kedy odporúčate dať dieťa najskôr do jaslí, resp. do škôlky?
Matka má zložitejšiu situáciu v rodine v súčasnosti ako otec. Zachovať si rolu matky – opatrovateľky nielen detí, ale často aj manžela a zároveň napĺňať svoje ambície či už pracovné alebo voľnočasové, ambície svojho väčšieho Ja ako byť „pri peci“, frustruje mnohé ženy. V praxi ako psychológ sledujem, že sa posúva pozícia „od platne k peci“ k sebauskutočneniu v rozličnej podobe. Tým pádom sa jej rola chápe v mužskom zmysle, že sa málo venuje rodine – rozumej zvyčajne manželovi. Typická konvenčná matka by nedala dieťa pred začiatkom školskej dochádzky do materskej školy. Typická emancipovaná matka by dala dieťa čo najskôr do jaslí a materskej školy. Kompromisom môže byť dať dieťa do materskej školy od troch rokov – je to praktické východisko, ale nie v každom prípade psychologickým odporúčaním.
Ako sa dajú minimalizovať škody pri výchove detí, ak rodičia objektívne nemajú na ne dostatok času? IT nie sú zrejme šťastným riešením…
Jednoznačne výchovou k sebariadeniu detí – autoregulácia je dnes filozoficko-praktickým kľúčom. Rodič nemá čas na dieťa, ale dieťa vie čo má robiť, ktoré zásady dodržiavať, čo si môže a nemôže dovoliť. To mu musí v tom krátkom čase, kedy je s dieťaťom (žiaľ) rodič urobiť.
Podľa niektorých psychológov deti s voľnu výchovou neznesú prehru, cítia neistotu a často aj úzkosť či hnev, sú netrpezlivé. Napriek tomu mnohí rodičia, ktorí boli ako deti vychovávaní autoritársky, sa zaprisahali, že oni na svoje deti kričať nebudú a nebudú ich trestať. Prísnosť nahradia opačným protipólom: voľnou výchovou bez pravidiel. Radšej poslušnosť a rešpekt alebo slobodná vôľa?
Problém voľnej výchovy a prísnejšej výchovy je zložitým psychologickým a pedagogickým problémom. Aj jedna aj druhá krajnosť sú zlými príkladmi. Je priam módou nadávať na liberalizáciu výchovy, ale aj liberalizáciu hodnôt a nevidieť aj možnosti pozitív jednej aj druhej alternatívy. Nie kompromis, ale múdrosť výchovy spočíva v oboch póloch. Dieťa má mať voľnosť ale aj disciplínu a povinnosti, práva aj povinnosti. Dá sa to dosiahnuť zázračnými zásadami rodinnej výchovy detí: láskavosť a náročnosť!! Výchova v zmysle pedagogiky Montessoriovej je príkladom takejto výchovy. Dieťa by malo cítiť, že rodič ho má rád a preto je naňho prísny, je naňho „zlý“, lebo ho má rád. Náročnosť, to sú úlohy, spoločné riešenie čo bude na večeru, ktorú knihu si prečítame a prečo si rozbil bicykel, a slovo musíš (musíš sa učiť, upratať si izbu…) tu neznie ako teror, ale ako prejavenie dôvery v dieťa, že to dokáže a spolu cítime, že ide o dobro nás oboch – dieťaťa a rodiča.
Sú občasné fyzické tresty prejavom zlyhania rodičov?
Trestať fyzicky nie, pokiaľ pod fyzickým trestom máme na mysli fyzickú bolesť. Horšie a účinnejšie tresty sú citové, potom tresty preferenčné, najmä sociálne – poníženie človeka pred ostatnými. Nie je ani tak dôležité, aký trest rodič zvolí, ako to, aby dieťa cítilo, že je to spravodlivé, že je to trest podaný s láskou (aj keď aj so zlosťou, ale ovládanou…), že trestajúci verí trestanému v jeho možnosti byť lepším…
Každé dieťa je iné počuť často ako vysvetlenie toho, že dieťa napr. ešte v troch rokoch skoro vôbec nehovorí, prípadne odmieta jesť. Možno tieto dva problémy naozaj pripísať len tomu, že každé dieťa je iné, alebo to má aj nejakú inú príčinu?
Každé dieťa je jedinečné, ale zároveň má všeobecné, jednotné znaky. Tak napr. v schopnostiach môžeme rozlíšiť sedem – osem inteligencií. Okrem toho každé dieťa prežíva citovo svet iným spôsobom. Zo psychologického hľadiska je zaujímavé, že dieťa z nevhodného prostredia dokáže byť veľmi schopné a naopak, že z veľmi bohatého prostredia, sa môže stať kriminálnikom. Čím to je? To je zaujímavý problém pre psychológiu. Príčiny rozdielnosti sú v genetike, výchove v rodine, škole, v sociálnych podmienkach v ustrojení výstavby svojho Ja – osobnosti. Cieľom je odhaliť potencionality každého dieťaťa.
Vaša rada rodičom, ktorých dieťa veľa plače, najmä večer pred spaním, ťažko sa samo zahrá a zle spí? (Je upäté na matku, pretože s ňou trávi takmer celý deň a otec prichádza z práce večer). Je za tým absencia pravidelného režimu, jasných pravidiel a limitov?
Áno, je za tým absencia pravidelného režimu, osvojenia si noriem, pravidiel, stanovenie úloh v každom veku dieťaťa, napr. aby si dieťa v určitom veku vedelo zaviazať topánky, upratať posteľ… Budovanie kapacity pre vlastné úlohy dieťaťa je jedna zo zásad proaktívnej výchovy, rovnako ako kontrola úloh, cieľov, ich odmeňovanie a reštrikcie za ich nesplnenie.
V situácii, ak rodičia vyznávajú rôzne náboženstvá (majú odlišné svetonázory), môže často dochádzať k „nezlučiteľným“ predstavám o tom, k čomu dieťa viesť a čo a ako mu vlastne povedať (vysvetliť). Stretli ste sa počas svojej praxe s takýmto prípadom? Čo ste rodičom poradili?
Veľmi často sa s tým stretávam… ani nie tak s náboženskými rozdielmi, ako s rozdielmi vo výchove. Pracoval som na manželskej a predmanželskej poradni a je až prekvapujúce, ako mladí ľudia behom zaľúbenia nehovoria o hodnotách, o výchove detí, o tom, či budú vyžadovať od detí denne umývať si zuby, či budú chodiť pred deťmi nahí, či im budeme dávať peniaze, ako ich budeme trestať… Kurzy predmanželskej výchovy, poradenstva, ktoré niekedy boli, by mohli pomôcť znížiť počet rozvodov a konfliktov v rodinách. Základná stará zásada hovorí o jednotnom výchovnom pôsobení, ale to je len fráza – premenená na drobné znamená dohovoriť sa o hraniciach tolerancie a intolerancie, čo dieťa môže a nemôže, v čo má veriť a v čo nie, čo je pravda a čo nie… Výchova k tolerancii by mala byť predmetom etickej výchovy, rozvoja kritického myslenia doma, v školách. Otázka je, prečo sa deti týmto základným zručnostiam, ktoré sú potrebnejšie pre kvalitný život ako vyrátanie rovnice o dvoch či troch neznámych, neučia v škole…
