Po tureckých vpádoch a obsadení centrálneho Uhorska, sa Bratislava stáva korunovačným mestom uhorských kráľov a sídlom najdôležitejších vládnych orgánov. Z provinčného mestečka na periférii Uhorska (rozhodnutím uhorského snemu v r. 1536) sa stáva dôležité administratívne centrum a hlavné mesto celého kráľovstva. Počas týchto rokov Bratislava zažíva nebývalý rozvoj: vznikajú nové štvrte, pulzuje tu intenzívny spoločenský a kultúrny život, konajú sa zasadnutia stavovského snemu, počet obyvateľov sa niekoľko-znásobil. V nasledujúcom rozhovore (ako súčasť trilógie), nadviažeme na I. časť a presunieme sa v čase do obdobia 16 – 18 storočia. Na otázky odpovedal historik Ivan Mrva, vysokoškolský pedagóg a publicista. Vo svojom výskume sa zameriava najmä na slovenské a stredoeurópske novoveké a moderné dejiny. Je autorom viac ako troch desiatok monografií a množstva štúdií, článkov či recenzií.
Už deň po katastrofálnej porážke pri Moháči, v auguste 1526, utiekla vydesená kráľovná vdova Mária aj s kráľovským dvorom z Budína do Bratislavy, kde sa usadila. Prečo si vybrala práve Bratislavu?
Potrebovala byť v bezpečí, v blízkosti rakúskych hraníc a v optimálnom spojení s bratom Ferdinandom sídliacom vo Viedni. Od začiatku sa usilovala zabezpečiť mu trón. Odmietla aj ponuku Jána Zápoľského na sobáš, aby tak legitimizoval svoje nároky na trón. Navyše, na západe Uhorska bola aristokracia i mestá Bratislava a Trnava, oveľa priaznivejšie naklonené Habsburgovcom, ako v iných častiach krajiny.
Po obsadení centrálneho Uhorska Osmanmi, zasadal I. krát uhorský snem 17. decembra 1526 v Bratislave, vo františkánskom kláštore. O čom rozhodoval?
V Bratislave sa zišla len časť uhorských stavov (najmä magnáti a tiež zástupcovia Bratislavy i Trnavy) zvolaná kráľovnou vdovou Máriou a palatínom Štefanom Bátorym, aby volili kráľa. Finančné odmeny, sľuby rímsko-nemeckého cisára a španielskeho kráľa Karola V. (staršieho brata Ferdinanda) o ochrane kráľovstva a vyhnaní Turkov z Balkánu, prísľuby nových donácií z budúcich majetkových konfiškácií, ale aj osobná nevraživosť voči Jánovi Zápoľskému, ktorému bol vytýkaný nízky pôvod, hrali pri bratislavskom snemovaní dôležitú úlohu. A tak bol Ferdinand Habsburský 17. decembra roku 1526 zvolený za kráľa. Ale ešte 11.11.1526 bol v Stoličnom Belehrade korunovaný po predchádzajúcom zvolení (lepší termín je prevolanie, lebo sa nevolilo, ale len vykrikovalo) Ján Zápoľský za uhorského kráľa. Na svojej strane mal vtedy väčšinu šľachty.
V roku 1529 Turci prvýkrát obkľúčili Bratislavu. Začiatkom roka 1532 boli do Bratislavy poslané tisícky vojakov na obranu. Ako sa žilo v takto obliehanom meste? Ako dlho bolo mesto obliehané?
Nuž, bolo to trochu inak. Potom, ako J. Zápoľský uzavrel spojenectvo so sultánom Sulejmanom, sultán na čele údajne až 200-tisícového vojska vtiahol v roku 1529 do Uhorska. Najprv sa zmocnil Budína (7.9.) a potom pešia časť armády pokračovala cez Komárom, Györ, Mosonmagyaróvár a Brück an der Leitha k Viedni. Mesto sa po správach o príchode mohutnej osmanskej armády rozhodlo posilniť obranu. V auguste boli urýchlene zbúrané dva kostoly stojace pred hradbami. Kostol sv. Michala stál pred Michalskou bránou a kostol sv. Vavrinca pred Laurisnkou. Zbúrali aj kostol sv. Mikuláša stojaci na tom mieste, kde sa nachádza aj dnes. Zbúraný bol aj mestský špitál. Kamene z kostolov a špitála boli použité na vystuženie hradieb. Strhli šindľové strechy na meštianskych domoch zo strachu pred ohnivými šípmi a guľami. Po Dunaji tiahlo k Viedni turecké bojové a zásobovacie loďstvo, asi 160 lodí. Prechádzalo popri meste, pričom 21. septembra bolo z hradu ostreľované. V denníku sultána sa nachádza údaj, že streľba z hradu narobila na lodiach veľa škôd. Turci do konca októbra Viedeň nedobyli a pred prichádzajúcou zimou sa stiahli. Takže Bratislava obliehaná nebola.
V roku 1532 osmanská armáda opäť tiahla na Viedeň, ale cestou narazila na hrad Köszeg v západnom Maďarsku. Ich pokusy o jeho dobytie stroskotali na hrdinskej posádke vedenej Chorvátom Mikulášom Jurišičom. Cez Bratislavu tiahli v tej dobe Ferdinanovi žoldnieri, mali pomôcť obliehanej pevnosti, no do boja s Turkami sa neodvážili.
V roku 1536 vyhlásil panovník zákonným článkom 49 Bratislavu oficiálne za hlavné mesto Uhorska, za sídlo uhorského snemu, Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady (fakticky ním bola už od roku 1531). Čo to pre Bratislavu a jej obyvateľov znamenalo z pohľadu kvality života?
Príchod vysokých štátnych úradníkov a krajinských hodnostárov, ktorí sa tu usadili, bol predpokladom rozvoja mesta – pribúdali stavby, paláce popredných aristokratov, honosné sídla si tu postavil ostrihomský arcibiskup – Primaciálny palác a dnešný úrad vlády. Keďže tu sídli hlavný hospodársky orgán Uhorská komora – peniaze z daní, ciel aj z hospodárenia kráľovských majetkov, prúdili aj sem, čo spôsobilo vzrast životnej úrovne. Na druhej strane, najmä v dobe, keď zasadal uhorský snem, a ten v rokoch 1832-36 zasadal celé štyri roky, Bratislavčania niekoľkonásobne zvýšili ceny potravín, ubytovania, atď., na čom občania dobre zarobili. Rovnako to bolo aj počas korunovácii.
V rokoch 1563 – 1830 bolo v dóme sv. Martina a vo františkánskom kostole ostrihomským arcibiskupom (už so sídlom v Trnave, lebo Ostrihom bol turecký) korunovaných 11 uhorských kráľov a 8 kráľovien (prvý bol korunovaný Maximilián Habsburský, posledný Ferdinand V). Mohli by ste priblížiť atmosféru týchto korunovácii? Bol to čas osláv a bujarej nálady?
Bujarosti bolo až príliš, keďže sa zdarma čapovalo víno, piekli voly na pohostenie všetkých, čo sa do mesta dostavili a boli to desaťtisíce návštevníkov. Keďže po korunovačnom akte kráľovský pokladník rozhadzoval strieborné korunovačné mince, ľudia medzi sebou zápasili, aby sa k nejakej dostali. Navyše od Dómu, po Františkánsky kostol bol prestretý červený koberec a po prejdení korunovačného sprievodu si ľud mohol z neho odrezať, mnohí prišli vyzbrojení nožmi a medzi sebou sa dopichali. Takže okrem veľkej slávnosti zostali v meste aj ťažko ranení, ba aj mŕtvi.
V 17. stor. zrejme už ani v Bratislave nebolo zďaleka všetko ideálne – k bojom s Turkami sa pripojili protihabsburské povstania, neskôr protireformácia a morové epidémie. Aký dopad to na mesto malo? Zažila aj Bratislava nejaké násilnosti?
Samozrejme je toho viac, na ukážku aspoň dva príbehy násilia zo 17. st.: Najťažšie dni prežila Bratislava od druhej polovice augusta, keď sa mesto pokúšali dobyť vojská sedmohradskýho kniežaťa a zvoleného uhorského kráľa Gabriela Bethlena. Knieža si zriadil veliteľské stanovište na vŕšku nad mestom, kde mali bratislavskí mešťania vinice. V blízkosti mestských hradieb rozostavil delostrelecké batérie a začal mesto bombardovať. Ale Bratislava vzdorovala, posádku tentoraz tvorili valónski žoldnieri, ktorí boli rozhodnutí brániť sa do posledného dychu. Na konci augusta dochádzali potraviny, len vína bol dostatok. Kolónu zásobovacích vozov s mäsom a chlebom zajali obliehatelia. Početný oddiel hladných Valónov potúžených však dobrým vínom, sa 31. augusta smelým výpadom pokúsil získať potraviny od nepriateľa. Bethlenovci ich však zaskočili, obkľúčili a neďaleko dnešného Blumentálskeho kostola všetkých nemilosrdne zmasakrovali. Ostreľovanie mesta zosilnelo a hradby boli na niekoľkých miestach prelomené. Zdalo sa, že osud Bratislavy je spečatený. Katolícki mešťania sa ukryli v kostoloch, pripravení na najhoršie. Ťažko skúšané mesto na pokraji síl zachránili cisárske oddiely generála Caracciolu.
Betlenovci zanechali obliehanie, pred odchodom však spálili všetky domy na predmestí. Radosť zo záchrany zakalil Caracciolov príkaz, aby Bratislavčania odovzdali všetky zbrane. Keďže vo väčšine boli prívržencami Luthera, považoval ich za nespoľahlivých, len richtár si mohol ponechať svoj meč.
Príbeh druhý – rekatolizácia: V priebehu r. 1672 za dramatických okolností, prišli evanjelici o chrámy v Trnave, Skalici, Trenčíne, Banskej Štiavnici a inde. Donucovacie prostriedky boli použité aj v hlavnom meste, kde sídlili viaceré úrady a aj dočasný miestodržiteľ Juraj Selepčéni, jeden z hlavných organizátorov rekatolizácie. Už vo februári 1672 žiadal od predstaviteľov mesta kľúče od evanjelického chrámu. Keď ich nedostal, nechal uväzniť bratislavského tribúna ľudu Gašpara Burgera. Mešťania si ho mimoriadne ctili pre jeho učenosť, dokonale ovládal nemecký, slovenský, latinský i maďarský jazyk a bol energickým obhajcom náboženských práv. Následne v meste vypukli nepokoje, ktoré bolo možné spacifikovať len vojenským zásahom. Selepčéni dal Leopoldovi na vedomie, že situácia v meste je kritická a žiadal o pomoc. Na Kvetnú nedeľu 1672, keď evanjelickí veriaci boli na omšiach, vpochodovalo do mesta 1 200 vojakov vedených plukovníkom Nigrellim. Prekvapili a odzbrojili mestskú stráž, obsadili radnicu a mestskú zbrojnicu. Selepčéni predvolal 320 bratislavských mešťanov, medzi nimi aj ženy, ale i katolíkov, ktorí sa zúčastnili nepokojov. Mnohí boli uvrhnutí do väzenia a dopravení do Trnavy. V Bratislave sa náhle rozšírila falošná zvesť, že všetci internovaní v Trnave boli už popravení, čo vyvolalo veľké pohnutie. No nebola to pravda. Súd z väzby prepustil katolíckych aj evanjelických mešťanov, ale evanjelikom nadelil vysoké pokuty, od 150 až po 25-tisíc zlatých podľa majetku. Pokuta bola za to, že na kráľovskej pôde bez povolenia postavili evanjelický chrám. Navyše všetci traja bratislavskí evanjelickí kňazi museli odovzdať všetky peniaze, striebro, víno a dokumenty. Súdnym výrokom bola Bratislava pozbavená všetkých kráľovských privilégií, keďže odporom proti kráľovským rozkazom sa mesto dopustilo urážky majestátu a evanjelici prišli o školu a oba kostoly, nemecký aj slovenský. Veľký nemecký evanjelický chrám bol vysvätený podľa katolíckeho rítu a odovzdaný jezuitom. Leopold Kolonič, donedávna biskup v Nitre a teraz predseda Uhorskej komory, tu 9. septembra 1672 odslúžil prvú omšu a v kázni ostro zaútočil na protestantov. A nebol to koniec dramatického príbehu rekatolizácie hlavného mesta. Do magistrátu a mestskej rady boli dosadení ďalší katolíci. Remeselnícki majstri boli predvolávaní na radnicu, kde museli prisľúbiť, že sa budú zúčastňovať katolíckych procesií a liturgií. Keď sa niektorý zdráhal, dostal do svojho príbytku troch vojakov na „zimný kvartír“, čo mimoriadne zaťažilo majstrov rozpočet. Vojakovi musel poskytnúť posteľ a celodennú stravu pozostávajúcu z holby vína, dvoch funtov chleba a funta mäsa, drevo na kúrenie a sviečky na osvetlenie, soľ, korenie a ocot. U jedného bratislavského mešťana sa ubytovali traja ženatí vojaci s manželkami a jeden z nich mal ešte dve deti. Ľahko si môžeme domyslieť, aký výsledok priniesli takéto nepriame donucovacie prostriedky. Už v roku 1678 sa väčšina obyvateľov Bratislavy hlásila ku katolíckej viere.
Naopak, asi za najlepšie obdobie v dejinách mesta sú považované roky 1713 až 1780. Podľa sčítania obyvateľstva z r. 1785 bola prevažne nemecká Bratislava s 30 tis. obyvateľmi spolu s Debrecínom najväčšími Uhorskými mestami (súmestie Budín a Pešť malo 50 tis. obyvateľov)…
Od roku 1723 bola Bratislava sídlo Miestodržiteľstva, čo bol veľký úrad prostredníctvom ktorého Viedeň a cisár riadili Uhorsko. Navyše Mária Terézia si Bratislavu veľmi obľúbila, lebo tu jej uhorské stavy v najťažších chvíľach na počiatku vojny o habsburské dedičstvá prisľúbili vojenskú a finančnú pomoc a vlastne zachránili jej ríšu. Nechala postaviť prístavbu k hradu, tzv. Tereziánum, kam sa plánovala na staré kolená natrvalo utiahnuť a vládu definitívne prenechať synovi Jozefovi. Výjav z príchodu Márie Terézie do Bratislavy v máji 1741 na korunováciu, zdobí aj jej sarkofág v hrobke u kapucínov vo Viedni. Bol to nesporne jeden z jej najšťastnejších zážitkov.
