Ochrana prírody a vôbec náš vzťah k prírode na Slovensku nie je zďaleka našou silnou stránkou (česť všetkým výnimkám). Naopak, skôr by sa dalo povedať, že voči prírode sa správame macošsky a ziskuchtivo (holoruby, zjazdovky, či výstavba v ochranných pásmach, čierne skládky z odpadu navezeného zo zahraničia, atď.). Je to dané našou mentalitou? Že za peniaze sme schopní čohokoľvek, teda ako sa zvykne hovoriť “predať aj vlastnú mať”? Ako hodnotí doterajšiu činnosť Ministerstva životného prostredia SR (pod vedením strany, ktorá o sebe vyhlasuje, že chráni Slovensko), ochranár a filmár Erik Baláž? Je absolventom štúdia Ekológie lesa na Technickej univerzite vo Zvolene. Bol aktívny v kampaniach Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk, ktorých cieľom bola ochrana prirodzených lesov a veľkých šeliem. Viedol úspešnú kampaň na ochranu Tichej a Kôprovej doliny v Tatrách. Toto územie dnes predstavuje najväčšie divoké územie na Slovensku. Je tiež autorom viacerých filmov a kníh.
Ako zatiaľ vo všeobecnosti hodnotíte 10 mesiacov činnosti MŽP pod vedením ministra T. Tarabu a štátnych tajomníkov Kuffovcov z SNS?
V prvom rade si ministerstvo vôbec neplní svoje základné úlohy. Namiesto ochrany životného prostredia sa venuje jeho deštrukcii. Najvýraznejšie sa to prejavuje v rozklade inštitúcií, ktoré doteraz ako tak fungovali. Prepustení boli riaditelia národných parkov. To by nebol problém, ak by neboli nahradení pytliakmi či obchodníkmi s drevom. Podobne je to aj v mnohých ďalších organizáciách rezortu. Okrem zmien v smerovaní týchto organizácií to spôsobuje problémy vo výkone štátnej správy. Preto sú ohrozené viaceré rozbehnuté projekty, aj čerpanie európskych fondov, ktoré sa ale zďaleka netýkajú len rezortu životného prostredia.
Veľa sa teraz hovorí o kultúre a spravodlivosti, no už aj MŽV má rôzne kauzy. Ktoré sú zatiaľ najväčšie za tých 10 mesiacov?
Ťažko robiť nejakú hitparádu káuz. Asi najvýraznejší problém je s plnením míľnikov plánu obnovy, kde sa minister Taraba svojvoľne rozhodol, že napríklad zastaví výkup súkromných pozemkov v národných parkoch. Takéto veci len ťažko vysvetľuje v Bruseli a peniaze stoja. Najhoršia je ale akási kumulácia zlých rozhodnutí a postupov. V prípade národných parkov sa napríklad snažia zrušiť ochranu vzácnych lesov s výskytom hlucháňov. Deje sa to prostredníctvom množstva správnych konaní, ktoré majú spoločne zásadný vplyv. K tomu nedajú národným parkom peniaze na mzdy a povedia, že si ich majú zarobiť ťažbou dreva. Takže národné parky sa opäť menia na lesné závody.
Udialo sa aj niečo správne, dobré pre ochranu prírody?
Udialo sa hneď niekoľko pozitívnych vecí, ktoré ale akoby dobehli z predchádzajúceho obdobia. Za predošlej vlády sa napríklad schválili zonácie Národných parkov Veľká Fatra a Slovenský kras. Pribudli tak tisíce hektárov prísne chránených území. Taraba ten proces nezastavil len kvôli čerpaniu prostriedkov z fondov EÚ. Podobne nedávno rozhodol okresný úrad o zákaze ťažby v Jaloveckej a Bobroveckej doline. V tomto prípade ale prakticky nemohol rozhodnúť inak. Takže tie pozitívne veci sa neudiali vďaka tejto vláde.
Aké sú výsledky hodnotenia obnovy prírody/lesa vo Vysokých Tatrách po kalamite v r. 2004? Kde sa príroda obnovila skôr a lepšie – v územiach kde boli popadané stromy odvezené alebo tam, kde bolo územie takpovediac ponechané samo na seba a nedošlo tam ani k umelej výsadbe?
V podstate všade je dnes les obnovený. V prípade bezzásahu je ale situácia výrazne lepšia hneď z niekoľkých dôvodov. Tým prvým je, že pôda zostala nenarušená ťažbou dreva a tak má lepšie vlastnosti, nie je stlačená ťažkými strojmi a obsahuje viac humusu. Druhým dôvodom je prítomnosť odumretých stromov, na ktoré je viazané veľké množstvo chránených druhov. Napríklad ďateľ trojprstý je vyslovene závislý na veľkom množstve odumretých stromov. Podobne rastie v nespracovaných kalamitách aj počet hlucháňov. A za tretie, je drevinové zloženie budúceho lesa v nespracovanej kalamite lepšie. Príroda si tu sama vyberá tie najvhodnejšie druhy. Často sú to napríklad jarabiny alebo brezy a menej ihličnaté stromy. Pre prírodu je to lepšie, pretože budúci les bude odolnejší, napríklad aj voči požiarom. Na miestach s ťažbou dreva sa často vysádzajú smreky, borovice alebo smrekovce, ktoré by na mnohých lokalitách nemali byť, respektíve len v malom množstve.
Nezdá sa Vám súčasná opozícia trochu prislabá? Osobne nevidím nejaký veľký tlak voči nevhodným rozhodnutiam vlády napr. v otázkach životného prostredia.
Vnímam, že napríklad Progresívne Slovensko zbiera podpisy za ochranu národných parkov a cestuje po Slovensku. Snažia sa pritom aj komunikovať s ľuďmi. Samozrejme, chcelo by to viac aktivít a možno ochranu prírody dostať na úroveň predsedov politických strán. Tí sa ale teraz venujú iným témam, najmä kultúre a spravodlivosti, ktoré zrejme považujú za dôležitejšie. Z tohto pohľadu chápem, že nemôžu riešiť rovnako intenzívne množstvo tém, pretože by to bolo pre verejnosť príliš roztrieštené a jednotlivé témy by sa „požierali” navzájom. Za mňa sú problémy v rezorte životného prostredia najmenej rovnako závažne, ak nie závažnejšie, ako ostatné, pretože poškodenia, ktoré vznikajú sú naozaj veľmi dlhodobé. Určite si zaslúžia väčšiu pozornosť politikov.
