Dana Podracká – Vianoce a Milan Rúfus.

Milan Rúfus bol jeden z najväčších slovenských básnikov. Skrze poéziu vedel poukázať na to, čo je skutočne dôležité, hodnotné, jeho slová skrývali hĺbku, klopali na svedomie, na dušu. Stal sa prvým laureátom medzinárodnej Ceny Crane Summit za poéziu, získal Zlatý rad Medzinárodného fóra 21. storočia. Rúfusove verše boli preložené už do pätnástich jazykov. O Milanovi Rúfusovi sa hovorilo, že je básnikom ticha. Ticho. Nerozlučne spojené s Vianocami. V stíšení sa, vzdialený každodennému zhonu a hluku, vnímame viac svoj vnútorný hlas, svedomie, v tichu nachádzame pokoj, hĺbku našej duše a ticho. Dana Podracká je pokladaná za najvýraznejšiu slovenskú poetku súčasnosti. Je autorkou viacerých básnických zbierok a esejí. V súčasnosti pracuje v Slovenskom literárnom centre. Milana Rúfusa poznala osobne.

Aký bol Milan Rúfus, ako vnímal život? Čo Vás prvé napadne, keď počujete, „Milan Rúfus“?

Prvé, čo mi zíde na um, je čistota. Následne sa začnú odvíjať ďalšie podobenstvá: Ten, ktorý pije zo studničky či ten, ktorý (v duchu) sedel za emauzským stolom. Keď Milan Rúfus skonal, napísala som nekrológ s názvom Mať čisto za sebou. Celý život bol verný Bohu i svojmu údelu. Prijímal, čo mu bolo dané, nereptal, všetko podriaďoval vyššej vôli. V jeho zbierke Vernosť je verš: „Len vernosť / človeka na svedka povýši. // Človeka na svedka a svedka na básnika.“
Stredom Rúfusovho života bol kríž. Totus tuus – celý Tvoj. Tak vnímal aj písanie. Nič nerobil napoly. Napísal: „Môj kríž má meno Zuzana a bolí, / ako vie ľudí bolieť iba kríž. (…) Môj dážď má meno Zuzana a žehná, / tak mi žehná, / ako vie tráve žehnať iba dážď.“ (Úrodný dážď) Žehnajúce prichádza zblízka a prekrižuje sa s nedozerným. Rúfus nežehná; má univerzálnejší prístup: „Ja nežehnám: ja milujem“. (List Magde) „Vidieť i rub i líce / je možné iba láskou.“ (Vesper dominicae) Zuzana bola jeho dcéra; bola nielen krížom, ale aj tou, ktorá mu ten kríž pomáhala niesť.
Keď sme prezentovali Rúfusovu poéziu v Štokholme, v publiku najviac zarezonovali dve básne: Ako sa pije zo studničky a Skús, hovor z prapočiatku. Bol tam aj Tomas Tranströmer, Laureát Nobelovej ceny za rok 2011 a Rúfusov priateľ. Mali niečo spoločné. Básnicky aj ľudsky. Tranströmer to vyjadril takto: „Nechcem tvrdiť, že som mystikom, ale moje básne vychádzajú vždy z predpokladu, že bytie je mysteriózne.“ Niečo podobné, ak nie identické, by sa dalo povedať aj o Rúfusovi.

Prečo sa o Milanovi Rúfusovi zvyklo hovoriť ako o básnikovi ticha?

Jedným z dôvodov je to, že ticho je „pracovný nástroj“ básnika. Jeho meditácie, sústredenia sa, písania. V básni Ticho píše: „Na konci ticha je ticho. / Ešte väčšie. // A v tom tichu ako v matrioške / žije smrť. Sama. // Žije na troške, / v hasnúcom uhlí zemiačik si pečie. // Pastierka jesene, čo pasie na strniskách. / Ďaleká tušene / a netušene blízka.“
V tichu sú hrob aj kolíska, zrodenie i zmŕtvychvstanie. Mladí básnici často používajú slovo smrť, aspoň v mojej generácii to tak bolo, ba až ho nadužívajú. Smrť pre nich znamená život; píšu smrť a myslia: život. Tak ako sa v zrkadle javí pravé oko ako ľavé. Tak sa zrkadlením stávame zrkadliacimi. A niekedy aj vidiacimi.
Ticho má v slovenskej poézii dlhú tradíciu. Napríklad Janko Kráľ v Dráme sveta napísal: „Už je všetko het – ostatné je slovo. / Za slovom je ticho – tam sú všetky sily“. Neviem, dokedy tento úzus bude platiť, lebo umelá inteligencia existuje mimo veľkých citov a veľkých myšlienok. Nerozoznáva to, čo je geniálne. Azda to miesto ticha, kde si smrť v hasnúcom uhlí opeká zemiačik, zostane zachované v tichu búrlivého a prehlušeného sveta.

Milan Rúfus venoval podstatnú časť svojej tvorby deťom, zdôrazňoval detstvo. Prečo bola táto téma pre neho taká dôležitá? Spomeniem len jeho citát: „Detské oči sú majiteľmi zázraku, ktorý z každej všednosti dokáže urobiť sviatok.“

Nazdávam sa, že tie oči sú predovšetkým oči Zuzanky, v ktorých sa zračili oči všetkých detí. Zuzanka: dievčatko s Downovým syndrómom. Podobný osud mal aj český básnik Vladimír Holan a jeho dcérka Kateřina. Bol to jeden z dôvodov, prečo bol Holan Rúfusovi taký blízky. Spomínam si na jednu zo svojich návštev u Rúfusovcov. Zuzanka spolu s nami jedla chýrny jablčník, ktorý pripravila pani Magda, Rúfusova manželka. Múčnikovou vidličkou si Zuzanka po kúskoch odkrajovala z koláča a kládla si ho do úst. Každé sústo bolo hrdinským činom, ktorý sa opakoval do skonzumovania kúska koláča. Jedla pomaly a grandiózne, po malých dúškoch zapíjajúc otcovým čajom (ten je lepší); občas sa jej podarilo zodvihnúť malíček. Otec Rúfus to pozoroval s obdivom a láskou. Jeho oči prehĺtali spolu s ňou. Bol v tom odlesk akéhosi vyššieho otcovstva. Na stene pri kuchyni visel rám. Manželka Magda vysvetľovala, že Milan vkladá do rámu básne pre Zuzanku a vymieňa ich vždy, keď napíše novú. Nad rámom sa vznášal anjelik, ktorému na košieľku napadali žiarivé hviezdy. „Len sa pozri!“, povedala mi Zuzanka. „Ako to on maľuje! Vidíš tie dva zelené kvety? Už si videla, aby niekto maľoval na zeleno aj stopku, aj kvet? On to maľuje na zeleno!“
Rúfus bol šťastný a ja tiež: videla som Svätú rodinu.

Tiež téma viery, lásky a pravdy, či domoviny, boli neoddeliteľnou súčasťou jeho poézie, ktorou sa neobyčajným spôsobom prihováral k ľudskému srdcu. Čo Vás najviac zaujalo na jeho tvorbe? Čím bola iná?

Bola iná jednoduchosťou a prostotou. V básni Neskorý autoportrét napísal: „Prišiel som povedať pár vecí. / Holou vetou. / Nič viac, len svedok. / Slávy života. // A s tichou správou / o tom, aké je to / prejsť uchom ihly / zvaným prostota“. Dospieť do prostoty, ktorá sa dá prirovnať k jednej z brán Jeruzalema (volala sa Ihla), znamená hľadať a prechádzať niečím veľmi zložitým. Prejsť uchom ihly podľa judaisticko-kresťanskej tradície, s odkazom aj na Evanjelium podľa Matúša (Mat 19, 23-30), obrazne znamenalo, že treba prejsť tak, ako ňou prechádzali ťavy: pokľačiačky. Rúfus to robil bravúrne. V jednej z jeho myšlienok o umení je takáto úvaha: Umenie poznáva intuíciou. Báseň iba vyrobená zo slov pripomína Putifárovu ženu, ktorej ostal v rukách iba Jozefov plášť – sám Jozef jej utiekol.
Tiež je to príbeh o hĺbke citu, ktorá básni prepožičiava telo.

Blíži sa čas Vianoc, sviatkov lásky, pokoja, stíšenia sa. Tieto sviatky mal Milan Rúfus obzvlášť rád, no v našej spoločnosti videl aj ich postupnú komercionalizáciu a odklon od ich skutočnej podstaty. Ako vnímal tento posun človek, ktorý sa narodil v r. 1928 a teda mohol porovnávať so súčasnosťou?

Mám doma jeden veľmi vzácny dar, bibliofíliu Štyri epištoly k ľuďom. Ide o cyklus úvah Milana Rúfusa na sviatočné dni, ktoré odvysielal Československý rozhlas v roku 1968. O dva roky neskôr, na Nový rok 1970, vyšli vo vydavateľstve Tatran. Jedna z epištol, Hudba pod ľadom, sa venuje aj Vianociam. V nej, okrem iného, básnik napísal: „Neviem presne, kedy sa pominul čas, v ktorom sme sa, dospelí, ešte vedeli dívať na Vianoce ako na zázrak. Kedy prišiel čas, keď si sviatočné čisté veci prestali všímať našu dušu a ona osamela“. V tomto kontexte básnik spomína na zážitok z návštevy Štrbského plesa: „Za suchej, tuhej zimy jazero zamrzlo a ľad na jeho hladine bol pevný, čistý a priezračný ako sklo. Chodil som po ňom a díval som sa, užasnutý, ako dolu pod ním žije jazerná hĺbka tichým fascinujúcim životom. Videl som tam dolu storočné kmene vyvrátených stromov a medzi ich konármi plávali ryby. Bola to zázračná hlbinná hudba pod ľadom. Chvíľa, v ktorej prehovorila duša tohto večne tichého jazera.“
Verím, že v každej duši takýto obraz, vrátane Vianoc, existuje, že máme v sebe uložený kultúrny kód, v ktorom to, čo je posvätné, ostane súčasťou našej existencie. To, čo by sme nemali nahradzovať komercializáciou a odkláňať sa od podstát. Dá sa to zavŕšiť len ďalšou Rúfusovou myšlienkou: „Neviem, ako funguje samočistiaca schopnosť dejín. No viem, že v nich už viackrát padali veľké blahobytné ríše. A padali nie preto, že by ich bol „načal“ niekto zvonka. Padali preto, že boli zhnité vnútri“.
Francúzsky básnik René Char v jednom zo svojich vojnových aforizmov, písaných v rokoch 1943-1944, sebazáchovne vyhlásil, že „naše dedičstvo nám nebolo odkázané žiadnym závetom“. Týmto nejestvujúcim závetom je naša kultúra. Je len a len na nás, ako s tým naložíme, vrátane tradície Vianoc.

Milan Rúfus, Vianoce z konca tisícročia

Už iba plachý odlesk slova
Zaviate kdesi – čosi v tichu bájí.
Tak sníva ľudstvo o stratenom raji
Ako ja o vás.

Inak len holé dlane, nemužne
Nastavované spomienkovej almužne.
Ó, noha, chýbajúca do stupají!
Nesmelé sneženie,
Sotva sa dotkne zeme, už sa roztopí.

Vianoce ešte nie,
Ešte nevidno brehov z vôd potopy.
Nevľúdne je, chlapče,
Surovo vonku.
ďaleko a dávno k vianočnému zvonku.

Ešteže je sniežik.
Ešteže sú deti.
Ešte im v očiach
Božia sviečka svieti.

Dobrého nám večera, lepšieho rána.
Zem si Hviezdu obzerá, celá doráňaná.