Spoza Atlantiku začal viať nový vietor. Je nečakaný a je štipľavý (najmä pre EU a Ukrajinu), ide až pod kožu. V plnej nahote odkrýva slabosť EU, jej nepripravenosť, jej neschopnosť riešiť samu seba. A zahraničná politika? O tej radšej pomlčme. Ukazuje sa totiž, aké naivné, aké neprozreteľné bolo, že hlavnou (a jedinou?) zahraničnopolitickou agendou EU bolo nasledovať amerického prezidenta J. Bidena. Čo teraz, keď sa na divokom západe zmenil šerif, pre ktorého už zrazu Rusko nie je nepriateľ s ktorým je zakázané hovoriť. Čo teraz? Zavedieme do praxe miliardové pokuty európskym automobilkám za neplnenie emisných cieľov na r. 2025? Alebo zakážeme kúriť na chalupách drevom? Alebo? Čo ešte? Svet sa rýchlo mení a možno si teraz ešte ani neuvedomujeme, ako veľmi, a s akými následkami. O meniacich sa geopolitických paradigmách sme sa zhovárali s Andorom Šándorom, českým vojakom, generálom v zálohe, bezpečnostným poradcom a politickým analytikom.
Ako hodnotíte Trumpovu povojnovú ponuku Ukrajine?
Zmluva je pre Ukrajinu tak nevýhodná, až sa zdá, že to bol zámer, aby nemohla byť Ukrajinou akceptovaná. Pre Ukrajinu je to oveľa nevýhodnejšie, ako bola Versailská dohoda pre porazené Nemecko po skončení I. sv. vojny. Možno to urobil cielene, aby vzťahy vyhrotil, aby Zelenského, ktorého nemá rád dotlačil do volieb a odstavil s vedomím, že ich ťažko môže vyhrať. A možno vie toho o Ukrajine oveľa viac, ako je nám známe.
Alebo je to jednoducho pokračovanie Trumpovho transakčného chápania politiky, pri ktorej chce z druhej strany vyžmýkať maximum. Nakoniec to nie je až tak prekvapujúce, keď chce získať Panamský prieplav, Grónsko alebo z Kanady urobiť 51. štát USA.
V EU boli doteraz zakázané akékoľvek rokovania s Ruskom, no odrazu sa všetci hlásia ako žiaci v škole, že aj oni chcú byť na rokovaní o ukončení vojny na Ukrajine s tým istým Ruskom, hoci mier odmietali. Dovolím si povedať, že ak by K. Harrisová v USA vyhrala, európsky politici by aj naďalej mier a akýkoľvek dialóg s Putinom zakazovali. Človek by sa až smial, keby to nebolo tak tragické. Aká je vlastne zahraničná politika EU?
Pozrite sa, kto viedol v poslednej dobe zahraničnú politiku EU. J.Borrell, teraz K. Kalasová. To sú ľudia, ktorí pri všetkej úcte nemajú na to, aby riešili závažné medzinárodné problémy. Celú dobu sa chválime, že EU je tzv. mäkká sila, zatiaľ čo USA sú tá tvrdá. Ale za tie celé 3 roky vojny na Ukrajine nebola Európa schopná pod vplyvom USA s Ruskom rokovať až do takého štádia, že sa tu vytvorila obrovská vzájomná nedôvera.
Rusko vyhráva a v zásade nemá nejaký veľký dôvod konflikt ukončiť. Na to, aby ste ukončili vojnu na Ukrajine, musíte obnoviť aspoň čiastočne dôveru. Trump sa ju snaží získať (nehovorím, že si padnú s Putinom do náručia), čo je správny prístup, lebo ak prídete a buchnute po stole, že ukončite vojnu!, tak Rusi sa spýtajú, lebo čo? Na to proste Rusi počúvať nebudú.
Európa sa teraz bojí, že bude v úzadí, ale tam sa dostala sama, pretože nebola schopná vzdorovať J. Bidenovi na začiatku konfliktu, keby bola odvážnejšia, tak vojna nezačne. A teraz? Ako vlastne chcú tú vojnu ukončiť? Kedy?
Európski politici, ktorí jeden deň povedia jedno a na druhý deň druhé, sú pokryteckí a nedôveryhodní. Sú súčasťou problému, ako potom môžu byť jeho riešením.
D. Trump pochopil, že Ukrajina vojnu prehráva a pokiaľ nechce ísť s Ruskom do III. sv. vojny, čo nechce, nemá inú možnosť, ako sa s Ruskom dohodnúť. Dokonca min. obrany USA P. Hegseth sa na Mníchovskej konferencii vyjadril, že Ukrajina príde o územia a že sa v žiadnom prípade nestane členom NATO a to sú presne tie 2 podmienky, ktoré si stanovil Putin ešte v júli 2024 skôr, ako vôbec bude s niekým rokovať.
Keď hovoríte o Mníchovskej konferencii, ako čítate vyjadrenie amerického viceprezidenta J. D. Vanceho, že Európa čelí najväčšej hrozbe skôr zvnútra, ako zo strany cudzích mocností, pričom vyjadril znepokojenie nad opustením základných európskych hodnôt?
Zrejme tým chcel naznačiť, že vládnuca garnitúra v EU vládne bez ohľadu na to, čo hovoria ľudia. Že EU sa venuje marginálnym problémom alebo pseudoproblémom, že EU dehonestuje napr. 25 % ľudí v Nemecku, ktorí sú naklonení AFD, že sú to šmejdi, že EU pohŕda názormi ľudí. Ale demokracia je o diskusii, o vyváženej diskusii, nie len na pôdoryse jednej skupiny, navyše nevnímajúcej realitu, ktorá si myslí, že svet je jedno miesto zaliate slnkom. Potom sa politici divia, že stále väčšie množstvo ľudí hľadá informácie v alternatívnych médiách, pretože tie mainstreamové už nie sú objektívne, často aj schválne. V Európe je odtrhnutie sa politikov od bežných ľudí už príliš veľké. Prenasledujú ľudí za názory. Vo Veľkej Británii je to úplne zúfalé, nerozumiem, kam sa tá krajina dostala. A ono to nahlodáva demokraciu oveľa viac, ako čokoľvek iného, pretože ľudia prestávajú veriť v hodnoty, hovoria si, veď tí politici aj tak klamú a nepočúvajú nás, čo samozrejme otvára dvere autoritatívnym vodcom, ktorí môžu časom tlačiť vývoj iným smerom a môžu spôsobiť v tých krajinách oveľa väčšie škody, ako nejaká ruská dezinformačná kampaň.
Príklad: Trump povedal, že USA vystupujú z WHO, odstupujú od klimatickej dohody, pretože nás to poškodzuje vo vzťahu ku krajinám, ktoré na green deal kašlú, robí nás to menej konkurencieschopnými a U. von der Lyeyn nikým nevolená povie, no my pôjdeme ďalej. Oni bežných ľudí nepotrebujú, majú svoje funkcie.
Môže podľa Vás destabilizácia v euroatlanických vzťahoch a tiež aj v rámci EU viesť až k jej rozpadu a tiež k rozpadu NATO?
Čím menej bude EU načúvať všetkým hlasom, čím viac bude bagatelizovať hlasy, ktoré sú proti zjavným nezmyslom, ktoré EU zabíjajú, tak EU sa môže rozpadnúť. Stačí, ak vo Francúzsku vyhrá Le Penová a ak dôjde k Frexitu, tak EU sa rozpadne. EU nastúpila sebazničujúcu cestu, svojim konaním prerastá to, na čo bola určená a naopak zanedbáva alebo nerešpektuje to, čo od nej ľudia žiadajú. Nerobme si ilúzie, EU tu nebude navždy.
A NATO? To bude existovať dovtedy, pokiaľ to bude vyhovovať USA. A obávam sa, že ak by sa NATO rozpadlo, európske štáty miesto toho, aby vytvorili jednotnú bezpečnostnú štruktúru, na USA nezávislú, prípadne európsku armádu, skôr začnú súperiť a možno aj viesť vzájomné vojny tak, ako to bolo počas celej histórie. V tomto som veľmi skeptický.
Aká je EU z pohľadu zvonka a aký očakávate jej vývoj?
E. Macron zvolal stretnutie významných európskych krajín k zabezpečeniu ochrany Ukrajiny. A jediné dva štáty, Británia a Švédsko a možno Francúzsko, sú ochotné vyslať na Ukrajinu vojakov. Nemci hovoria nie, je to predčasné, Poliaci nie, susedia by vojakov nemali posielať. Tak kto nás môže brať vážne? Nikto. Celú dobu hovoríme, ako je treba brániť Ukrajinu, atď. Ale z kožených sedačiek v obývačke pri whisky a dobrom víne sa to robí veľmi jednoducho, ako to zabezpečiť reálne. Z tohto prístupu európskych lídrov nejde žiadny strach, rešpekt. Jediní kto má strach, sú oni samy, ako sa z toho pred svojimi voličmi vyklamať a vyviniť, pretože to, v čom dnes Európa je, je ich práca a nikoho iného. Európa sa z pohľadu bezpečnostnej architektúry stala nepodstatná, jednak svojou zahraničnou politikou a tiež svojou vojenskou silou.
Budúci vývoj EU sa bude odvíjať od postojov D. Trumpa ktorý pripúšťa, že doba americkej unipolarity a hegemónie končí a nesnaží sa v nej ani pokračovať. Uznáva, že vo svete sú aj iné mocnosti, ktoré majú svoje životné záujmy a s ktorými je ochotný si rozdeliť sféry vplyvu. Vznikať budú nové centrá moci. A pokiaľ sa EU bude zaoberať nepodstatnými marginalitami ako doteraz, pokiaľ ju budú viesť politici II. a III. kategórie a pokiaľ premiéri, či prezidenti jednotlivých štátov v rámci európskej rady nezrovnajú európsku komisiu tak, aby robila politiku pre Európu užitočnú, tak EU skončí, to inak ani dopadnúť nemôže. Európski politici nemajú schopnosť vnímať realitu, realitu vo svete. Ak chcú napr. riešiť problém migrácie, ďalšou migráciou, tak to už nie je len nejaká hlúposť, ale to už je naozaj niečo oveľa vážnejšie.
Čo by mala EU urobiť, aby sa opäť stala príťažlivou, ekonomicky prosperujúcou a dôležitou z pohľadu medzinárodných vzťahov?
Keď sa pozriete na zloženie európskej komisie a aj na mnohé hlavy štátov európskych krajín, je to do plaču. Európa teraz zúfalo potrebuje štátnikov, ktorí by Európu urobili prívetivou a konkurencieschopnou, ktorí by boli schopní sa dohodnúť. Čím viac budeme rozhádaní, tým viac budeme slabnúť a tým viac nebude s nami nikto počítať, ani s našou kultúrou. Čo príde potom?
