Výskumy naznačujú, že index šťastia je vyšší v chudobných krajinách v porovnaní s bohatými a vyspelými. Akoby platilo, že čím je spoločnosť technicky rozvinutejšia, tým je menej šťastná. Môže moderný svet s technológiami uberať z prežívania šťastia a prispievať k rozpadu rodiny? Odpoveď na túto, ale aj mnohé iné otázky prinášame v rozhovore s liečebným pedagógom a vysokoškolským učiteľom doc. PhDr. Albínom Škovierom, PhD. z Univerzity v Pardubiciach (Katedra vied o výchove, Fakulta filozofická). Je autorom niekoľkých kníh, napr. Emocionálne a sociálne narušené dieťa a jeho inštitucionálna výchova, Malá polepšovňa pre rodičov.
Z pohľadu rodiny, vyhráva individualizmus modernej doby?
Súčasná rodina sa zmenila v množstve atribútov. V minulosti napr. v 3-generačnej agrárnej rodine, ktorá mala 5-6 detí, sme boli stále spolu, bol to fyzický zážitok. Naopak, súčasný spôsob života nás vedie k tomu, že každý máme svoj vlastný individuálny program. Ako keby dôležité veci – spoločenstvo rodiny, boli mimo nás.
Keď som bol v 9. triede ZŠ, chcel som ísť na chemickú priemyslovku do Svitu. Rodičia mi povedali: „dvaja tvoji bratia sú na internáte, nemáme peniaze na to, aby si bol na internáte aj ty“. Dnes by to bola pre dieťa celoživotná trauma. Ja som plne rešpektoval, že záujem rodiny je v tejto situácii nadradený tomu môjmu.
Názov knihy českého psychológa Iva Plaňavu „Spolu, každý sám“ vystihuje situáciu súčasnej rodiny. Keď hrám na vlastné triko, je to nefér voči ostatným a ohrozuje to rodinu.
Na ZŠ sme chodili zo samoty 4 km pešo a cestou sme sa zbierali, stihli sme sa pobiť aj udobriť a nikto nás nedoviezol autom až do školy. Boli sme komunikačne pripravení, učili sme sa vychádzať jeden s druhým.
Ako by ste definovali rodinu?
Rakúsky občiansky zákonník v r. 1811 krásne definoval rodinu ako: „prarodičia a ich potomkovia“. V tejto krátkej definícii je vystihnutá podstata: rodina je generačne zakotvená, má biologicko-reprodukčnú, emocionálnu aj sociálno-ekonomická funkciu.
Dnes sa mi zdá, že rodina prešla na „akciovú spoločnosť“ – netrávime spolu čas, stále musíme zabezpečovať deťom program. Keď sme my boli malí, hry sme si vymýšľali, program nám nikto nemusel robiť. V súčasnosti prevláda názor: stále očakávam, že každý sa o niečo postará. Na jednej strane je fajn, že také možnosti sú (napr. štát sa postará o starých rodičov a plno ďalších vecí), no na druhej strane nás to rozmaznáva a vedie to k menšej pokore.
Zdá sa, že súčasné ľudstvo, najmä Západná civilizácia prechádza doteraz nevídanou rýchlosťou, obrovskou zmenou, v ktorej sa mení všetko: moderna na postmodernu, industriálna doba na postindustriálnu, atď.. Aké to môže mať následky pre rodinu?
Tradičná rodina (vyznačuje sa napr. stabilitou, ponúka hodnoty nasledujúcim generáciám, atď.) sa dostáva na okraj. Ak sa napr. na Islande 60 % detí narodí mimo rodiny, u nás je to niečo nad 40%, tak nepovažujeme za dôležité, aby sme už na začiatku deklarovali, že tvoríme spoločenstvo. Deklarácia vedie k istej miere verejnej kontroly a to nás tlačí k zodpovednosti a to my nechceme. Každý si chce naplánovať svoj individuálny život a nebrať pri tom na seba zodpovednosť.
Myslím si, že v spoločenskom vývoji nakoniec dôjde k zlomu, ľudia pochopia, že takto sa ďalej ísť nedá, že to takto nefunguje. Že bez kompromisov to nejde, že je dôležitá nielen „motivácia“, ale aj vôľové úsilie – musím sa postarať vtedy, keď treba a nie, keď sa mi bude chcieť.
Postupne začne vymierať generácia, ktorá ešte zažila dobu „analógov a čiernobielych televízorov“ a pre súčasnú generáciu detí bude normálne žiť neustále v online priestore s množstvom technológií. Kam to až môže dospieť?
Keď robil Mengele pokusy na ľuďoch, bolo to zverstvo a aj sa to za zverstvo považovalo. Dnes sa to robí v rukavičkách, kultivovane – eugenika funguje. Takže záleží to od toho, do akej miery bude spoločnosť eticky flexibilná alebo si povie: za túto hranicu nejdeme. To je problém súčasnej doby – v kontextualite je do istej miery prijateľné všetko. V istom kontexte môžeme všetko. Ak vieme urobiť takmer všetko, je v poriadku, že to robíme? Tento technokratizmus môže viesť k deštrukcii. Veď vieme, čo hovoria neurológovia, čo spôsobuje neustále napojenie na technológie, mobily, počítače. Niektoré spôsoby myslenia sa vôbec nerozvíjajú, pomaly rukou už ani nevieme písať. Mnohí neurológovia hovoria, že spoločnosť hlúpne.
Záujmy jednotlivých skupín sú veľmi rozdielne. Napr. ekonómovia tvrdia, že potrebujeme zamestnanosť, dvojkariérové rodiny, aby sme sa mali dobre, aby sme mali viacej hmotných statkov. No na druhej strane vieme, že dieťa má byť do 3 rokov s matkou. Francúzkam sa materská končí po 3 mesiacoch, v USA ešte skôr. Už počas tehotenstva vedia, kto bude ich pestúnkou. Takýchto a podobných príkladov je veľmi veľa.
Človek doteraz vždy našiel obranné mechanizmy, aby sa zachránil. Dúfam, že to bude tak aj teraz.
Rýchlosť, akou sa všetko mení nezvládajú ani dospelí, ani deti. „Neurotickosť“ doby (nestíhame, stále sme v strese, stále sa ponáhľame, nemáme na nič čas, nároky v zamestnaní rastú, máme hypotéky) spôsobuje vzájomné odcudzovanie sa. Ako v tomto všetkom opäť hľadať cestu k sebe, najmä keď chceme ekonomicky udržať deti na istej úrovni? Sme v neustálom kolobehu, ktorý nám to neumožňuje…
Ja som našim deťom (máme ich 5) hovorieval: všetko, čo budete potrebovať a musíte mať, to dostanete, ale čo budete chcieť naviac, na to si budete musieť zarobiť sami. Všetci chodili na brigády a myslím si, že to bolo dobré.
Na spoločenstve v rodine musíme nejakým spôsobom pracovať. Určite sa to nedá ráno cez pracovný týždeň, kedy sa robí všetko rýchlo a riešime ešte aj dopravu. Ale napr. spoločný sobotný a nedeľný obed, ktoré v sebe zahŕňa veľa malých krokov – každý máme v rodine svoju rolu (pokiaľ sme všetci zapojení) vedie k posilňovaniu rodiny ako spoločenstva. V prípade viacgeneračnej rodiny je to tak isto. Neznamená to, že máme žiť v jednom priestore. Čiže dôležité sú rodinné „rituály“, ktoré sa cyklicky opakujú. Moderná doba má aj množstvo výhod, napr. vďaka Skype-u môžem so svojou dcérou, ktorá je v Anglicku, pravidelne komunikovať. Čiže plánujme si život tak, aby sme si vždy našli čas aj na rodinu. A moja skúsenosť je taká, že spoločenstvo rodiny sa vytvára hlbšie vtedy, ak sú stretania sa alebo spoločné aktivity pravidelné. Takýto „režim“ je nám oporou, nie je klietkou, ako sa to mnohým môže zdať. Dôležité je, že to nie je ad hoc, ale že s tým každý dopredu ráta.
Prečo máme stále pocit, že nám niečo uniká, potrebu byť informačne stále aktuálni? Akoby nám nestačilo „pozerať s priateľmi do ohňa“, ale chceme mať hneď a čo najviac zážitkov a podnetov?
Moja manželka číta 2-3 týždňové noviny a ja sa jej pýtam, načo to čítaš, veď to už dávno nie je pravda. Ale teraz vážne, zrejme ide o vnútornú túžbu byť informovaný, vedieť to hneď. Ešte za socializmu som mal v diagnostickej skupine chlapca, ktorý bol adoptovaný veľmi dobre postavenými rodičmi, s ktorými prešli „pol sveta“. A on mi raz hovorí: „mňa to vôbec nebaví, ja by som chcel s rodičmi sedieť niekde pri táboráku a zaspievať si.“
Ako keby vonkajšie podnety, ktorých je teraz obrovské množstvo, nás nastavili na vysoký príjem informácií. Ako keď máte vysoký príjem cukru a stále je to málo, ako droga – po čase potrebujete viac. Zdá sa mi, že informácie nám núkajú skôr, aby sme…, veď vždy nám niečo uniká, nedá sa naraz naháňať dvoch alebo viacerých zajacov. Pretlak informácií spôsobuje, že nemáme čas sa nad nimi zamyslieť, hľadať, či sú pravdivé. Nerozmýšľame, ale ich len pasívne prijímame a vnímame ako skrytý pokyn.
Strácajú ľudia vieru v budúcnosť?
Klasici pedagogiky i psychológie hovoria o potrebe otvorenej budúcnosti, o nádeji. Pretože ak nemáme nádej, nemáme nič. Nádej by mala byť v tom, že ja mám svoju vlastnú budúcnosť, s ktorou môžem niečo urobiť. Že dnešok je len súčasťou nejakého kontinua včerajška a zajtrajška. Mne sa však zdá, že s prítomnosťou to preháňame a minulosť a budúcnosť pre nás nie sú dôležité, takže áno, strácame nádej.
U veriacich ľudí spočíva nádej vo viere v Boha, v pokračovanie života po smrti, ale ako je to u ateistov, v čom môžu mať oni nádej?
Páči sa mi výrok Miroslava Horníčka, ktorý povedal, že ateista je človek, ktorý verí, že Boh neexistuje.
Kedysi som autom vozieval prof. Ericha Petláka. Počas rozhovorov s ním sme sa bavili aj o týchto témach. Jemu dávalo zmysel, že smrťou všetko končí. Teda aj neúplný výrok apoštola Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokonal…“
Slovensko je v indexe šťastia detí na školách dlhodobo na chvoste spomedzi krajín OECD. Čo to hovorí o našom školstve?
Problém je, že v školstve nemôžeme robiť veci s víziou jedného volebného obdobia. Od 90. roku sa nám nepodarilo urobiť dlhodobejšiu víziu školstva. Najlepší program „Konštantín“ sa robil ešte za ministra Haracha. Ten neuspel, lebo potom nastúpila Mečiarovská garnitúra. Potom prišla nová vízia „Milénium“. Potom prišlo ďalšie politické zoskupenie a Milénium zmietlo zo stola. Práve spomínaný E. Petlák mi hovoril, že v Japonsku vybrali 40 významných odborníkov, zavreli ich na mesiac, aby všetko prediskutovali a dali výstup, ako čo v školstve robiť. Potom to celá krajina rešpektovala.
Druhý problém je, že sme úplne zdevastovali postavenie učiteľa. Nejde teraz o peniaze, ale o spoločenský status učiteľ. V dnešnej dobe môže učiteľa robiť skoro každý, máme veľa učiteľov, ktorí by nikdy nemali učiť. Študent, či už na základnej, strednej alebo vysokej škole, by mal istým spôsobom vzhliadať k učiteľovi. Sme v situácii kde dieťa môže všetko a učiteľ nič. Miera výchovných prostriedkov, ktoré má učiteľ k dispozícii v porovnaní s jeho povinnosťami, je nevyvážená. V záujme ochrany detí, im ubližujeme. Tým nechcem povedať, že máme deti biť.
V škole sa niekedy z detí stanú tyrani šikanujúci iné deti, prečo to robia? Prečo sú obete veľmi často ticho?
Je rozdiel medzi agresiou a agresivitou. Agresivita je dispozícia, ktorú má každý z nás a môže byť užitočná – vieme sa napr. primerane brániť. Agresia je čin, ktorý už nemáme úplne pod kontrolou. Naša spoločnosť vytvára podhubie pre zvyšovanie agresie. Na jednej strane bojujeme proti šikanovaniu, ale na strane druhej ponúkame v nadmiere násilie.
Profesor Pavel Říčan hovorí v súvislosti so šikanovaním, že by sme mali viesť naše deti k tomu, aby sa vedeli primerane fyzicky brániť. Môžu si to napr. v drobných súrodeneckých bitkách natrénovať. Dávajú tak najavo istú nepoddajnosť. Medzi tyranom a týraným je často práve vďaka poddajnosti symbióza, je to vlastne tandem. Tyran v istom zmysle chráni svoju obeť pred iným tyranom.
Deti sú ticho lebo môžu pociťovať strach. V spoločenstve triedy je malá dôvera voči učiteľovi. Ak mám dôveru, môžem si byť istý, že mám akú-takú šancu, že učiteľ to nezahrá do kúta. Problém môže byť aj to, že deti sa hanbia svojim rodičom povedať, čo sa deje, pretože si myslia, že rodičia od nich očakávajú len úspechy. Je to negatívna informácia.
Dôležité je vytvárať optimálne spoločenstvo triedy. Napr. v Japonsku prišli na to, že je dobré aspoň raz do týždňa otvárať vyučovanie nultou hodinou. Hodinou spoločenstva triedy, nie technickou hodinou.
Aký je dopad striedavej starostlivosti na psychiku detí?
Myslím si, že striedavá starostlivosť je výmysel právnikov a rodičov, ktorí si myslia, že takto vyriešia problém. Ale toto nie je cesta. Neviem, či vôbec existuje striedavá starostlivosť bez problémov. Právnik a rozvádzajúci rodičia by vždy mali myslieť na to, čo je v najlepšom záujme dieťaťa. Rodičia si musia povedať, urobme čiaru, rozviedli sme sa, ale teraz je tu dieťa, o ktoré sa musíme postarať. Je v záujme dieťaťa, aby bolo týždeň tam a týždeň tu? Môžeme mať dva domovy? Som zástanca toho, že dieťa má mať jeden domov, trvalo žiť u jedného rodiča s vedomím, že je tu aj druhý rodič, ktorého môže kedykoľvek bude chcieť navštíviť. Jeden rodič musí ale ustúpiť v záujme dieťaťa. Uvedomujeme si náročnosť situácie pre dieťa (ale i ostatných aktérov), keď dieťa príde na „striedavku“ a tam je napr. nový partner a iné dieťa? To je pohoda? Moja pracovná skúsenosť v práci s rodičmi ma vedie k presvedčeniu, že ženy sú skutočne disponovanejšie na to, aby starostlivosť o dieťa zvládli, aj keď je to niekedy na hrane.
Je pravda, že s témou sexuality a erotiky prichádzajú už 10 ročné deti? Prečo sa táto hranica posúva smerom dole?
Posúva sa dole, alebo ju posúvame dole my? Sex je okrem farmácie a drog jeden z najväčších biznisov. Ja mám skôr pocit, že je to záujem mainstreamovej spoločnosti posúvať to dole. Množstvo týchto vecí už ponúkajú vo filmoch pre 7 ročné deti, je im to podsúvané.
Čo je príčinou depresií, samovrážd a sebapoškodzovania u detí?
Celý spôsob života aký vedieme, nezvyšuje našu odolnosť voči záťažovým situáciám. Fungujeme každý sám, čo je jedna z najhorších vecí vo vzťahu k prežívaniu negatívnych udalostí. Ak je človek v spoločenstve, vždy sa niekto nájde, kto mu povie: „Na takýchto blbostiach budeš stavať život? Nechala ťa jedna a kvôli tomu sa chceš obesiť?“
Ďalšia vec je, že až vtedy, keď mám problém, začínam zaujímať svoje okolie. Pokiaľ sa nezačnem rezať, nikto si ma nevšíma. Zviditeľniť sa – to je príkaz doby. Samozrejme, pokiaľ ide o depresie, to sú vážne ochorenia, ktoré treba riešiť v rámci psychiatrickej pomoci.
V súčasnom virtuálnom svete akoby život strácal hodnotu. Dieťa ako keby nemalo predstavu, že keď si vezme život, že to sa nedá resetovať.
Výchovné zneistenie je tiež vážny problém, máte 5 odborníkov a každý vám povie niečo iné. Tvrdím – je lepšie robiť drobné chyby, ako byť bezradný. Ak by sme ľudí viedli viac k tomu, aby používali zdravý sedliacky rozum, nemuseli by sme mať toľko pomáhajúcich profesií.
Covid bol ideálnou príležitosťou byť viac so svojimi deťmi, využili rodičia túto možnosť?
Rodičia, ktorí sú doma, napr. nezamestnaní, venujú sa svojim deťom viac? Pri covide sa príliš veľa času trávilo pri počítači, pracovali sme viac, ako keby sme boli fyzicky v práci, čo nám výrazne narušilo rytmus života. Čiže nejde len o to, že sme fyzicky spolu, ale hlavne o to, ako spoločný čas spolu trávime.
Zdeněk Matejček: „Dieťa potrebuje prostredie citovo vrúcne a stále.“
Zdeněk Matejček: „Hrdinstvo nie je len niečo mimoriadne urobiť, ale tiež niečo mimoriadne vydržať, spracovať a na dobré obrátiť.“
